Strážkyně Metsan Valo
Strážkyně Metsan Valo Wendy K. Webb
Poté, co Anniina milovaná babička zemře, setkají se Anni, její bratr a ostatní členové rodiny v Metsan Valo, rodinném sídle na ostrově v Hořejším jezeře, aby se seznámili s její poslední vůlí. Anni při tom s láskou vzpomíná zejména na babiččina strašidelná, ale zároveň poutavá vyprávění o tajemných bytostech, které žijí v okolních lesích a v jezeře a dokážou lidem pomáhat nebo škodit, jak se jim zlíbí.
Jakmile však Anni do Metsan Valo vstoupí, začnou se dít nevysvětlitelné věci. Sílí v ní pocit, že starý dům uprostřed hvozdu, který dosud byl jejich bezpečným útočištěm, se záhadně změnil a vysílá varovné signály. Při čtení poslední vůle napětí mezi Anniinými příbuznými značně vzrůstá.
Neklid však nepanuje jen v domě. Blízký les rozeznívají šeptající hlasy, v noci z něj vyletí tisícihlavé hejno světlušek, jindy zase děsivé přízraky. A když Anniinu rodinu postihnou další tragické události, nezbývá jí než co nejrychleji odhalit, kdo a z jakého důvodu její nejbližší ohrožuje. (Vendeta, 2023)
♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦
Annalise sa vracia sa po rokoch na breh Horného jazera do domu prarodičov s menom „Lesné svetlo“/Metsan Valo. Sú tu uzamknuté spomienky na starú mamu Haiku a jej tajomné príbehy o prízrakoch z lesa, elfoch a škriatkoch. Všetky tieto príbehy rámovali celé Annalisino detstvo a detstvo jej dvojčaťa Thea. Obdobie, počas ktorého sa sem vracia, nie je príjemné. Stará mama Taika Hallová zomrela a na Metsan Valo sa má zísť celá rodina, aby ju odprevadila na poslednej ceste. Annalise neočakáva príjemné chvíle a nielen kvôli smrti starej mamy – ani rodinné vzťahy totiž nie sú harmonické. Metsan Valo sa v tejto knihe pokúša fungovať ako ďalšia postava, nie vždy sa to autorke darí a to, čo vystavala, podľa môjho názoru pôsobí na čitateľa veľmi rozpačito – už to naznačuje, že v knihe som nenašla celkom to, čo som očakávala po prečítaní predchádzajúcich autorkiných kníh.
Sídlo po starej mame, akoby na Annalise čakalo a z toho pocitu jej chodí mráz po chrbte. Odchod starej mamy „mummo“ bol nečakaný a zasiahol nielen tunajší správcovský manželský pár Martina a Mari, ale vlastne celú komunitu z Whartonu. Tu dokonca posledné roky žije samotná Arden (čitatelia ju môžu poznať z predchádzajúcich autorkiných kníh, kde sa mihla). Je to excentrický človek, dieťa kvetov, bohém. Vďaka tejto postave autorka do príbehu zapája aj postavy z kníh o Whartone.
Annalise a Theo sú ako jing a jang, napriek tomu pre seba predstavujú oporu. Nie je prekvapením, že obe dvojičky si v osobnom živote prechádzajú krízou a Metsan Valo im okrem iného má pomôcť nájsť riešenie a odpoveď na to, čo bude ďalej. Postupne sa na sídle stretávajú ďalší členovia rodiny – Annalisina a Theova matka Arden a teta Gloria s novým partnerom Charlesom, Gloriina dcéra Vicky s manželom Yaleom a dcérou Lichen. Stará mama má špecifické prianie, ktoré jej má rodina splniť. Je spojené so starou legendou a celé vyznenie v rodine vyvoláva nevôľu. Nie veľmi príjemne je prijatá aj jej posledná vôľa, pretože dom a všetky aktíva zdedí práve Annalise.
Od toho momentu sa členom rodiny začnú diať divné veci – najmä Annalise a Theovi, ale dokonca aj ich matke Arden a nakoniec aj tete Glorii. Annalise počuje dokonca zvuky a hlasy, vidí duchov. Všetky udalosti narážajú na ich racionalitu. Do Annalisinho života veľmi zľahka vstupuje nový muž – právnik, ktorý sa stará o vykonanie závetu jej starej mamy Patrick. Dej sa tak rozdeľuje medzi Metsan Valo a Wharton. V Ardeninom dome vo Whartone ktosi prehádže pracovňu hore nohami, vyšetrovania udalosti sa ujme Nick Stone (kniha Dcery jezera) a neskôr sama Arden zmizne. Rodina ju nájde v stave kómy v obrázku utopenej Ofélie ako vystrihnutej z Hamleta. Keď neskôr zmizne aj Gloria, je jasné, že dcéram z Metsan Valo sa deje čosi znepokojivé. Tieto udalosti zcelia úsilie všetkých členov rodiny. Odpoveď na to, čo sa deje a ako môže matku i tetu zachrániť, hľadá Anni najmä v Haikinom dome a v jeho okolí. To ju dovedie k úlohe, ktorú musí splniť ako nová pani Metsan Valo.
Autorka sa tento príbeh pokúsila vystavať na fínskej mytológii (pretavuje sa do rodinnej legendy o partnerstve tajomnej Kaiji a muža, ktorého zachránila, Calderovi). Do popredia vystupujú najmä tajomné bytosti naháňajúce strach „Vaki“, s ktorými je hodno byť za dobre. Udržiavať s nimi priateľské vzťahy, aby boli obyvatelia Metsan Valo chránení, má na starosti práve pani domu. Inak hrozí, že dôjde k disharmónii, rovnováha sa naruší a ľuďom z Metsan Valo sa začnú diať divné veci – práve tie sú varovaním, že niečo nie je v poriadku. Autorka tak komponuje do príbehu náznaky plné svetlušiek, akýchsi príznakov, nočných môr a aj námesačnosti oboch dvojčiat. Čitateľ tak celý čas čaká, že sa niečo konečne udeje, čosi zásadné – a ono sa vlastne nič poriadne paranormálne nedeje. Navyše autorka dej utápa v siahodlhých scénach, recyklujúcich udalosti aj dialógy. Vysvetlenie je viac než neuspokojivé – len žiť v súlade s prírodou, čo sa stáva odkazom, ktorý vyvoláva skôr sklamanie.
Čitateľ celú dobu nevie, či tento príbeh chce byť o vzťahoch – súrodeneckých, rodičovských, rodinných – alebo o súdržnosti malej komunity na brehu Horného jazera. Či to chce byť fantazijný alebo strašidelný príbeh (bez poriadnych fantazijných a strašidelných momentov – odkazy na Tolkiena či rozprávky bratov Grimmovcov). Je to taká zmes všetkého a zároveň ničoho. Autorka používa veľa slov, veľa priestoru venuje Anninej rodine, ale sú to také čierno-biele vzťahy a všetko dianie smeruje ku konečnému pochopeniu a uzmiereniu všetkých členov. Niektoré poznámky pôsobia osvetovo – napr. autorkine poznámky k správnemu saunovaniu, príp. vysvetľovanie fínskych výrazov, ktoré sa nedajú preložiť jedným slovom. Rozprávkovosť prepletená so zakliatím, duchovia, démoni, zlé duše, šialenstvo, tajomná kniha – mix všetkého, nenaplnené očakávania spojené s fantazijným či strašidelným príbehom navodzujúcim tajomno a napätie... to je dojem, ktorý vo mne po prečítaní tejto knihy ostal, a to je, obávam sa, na dobrú knihu trochu málo.
-sa
a 1/2
