Eleanor Corvin
Woodhill Eleanor Corvin
Říkali mi, že jsem blázen. A já jim věřila. Všechno se změnilo jednoho zářijového dne, kdy opona mezi živými a mrtvými spadla a mrtví se zpoza ní začali vracet. Tohle byl problém sám o sobě, ale když se k tomu všemu přidala ještě plicní chřipka, ocitla se civilizace v troskách a lidská rasa byla na pokraji vymření.
Abychom zabránili nejhoršímu, museli jsme společnost přeorganizovat a do čel jednotlivých regionů dosadit správce, kteří sídlili na centrálních panstvích.
Kvůli mé schopnosti vidět mrtvé, i když jsou za oponou, jsem byla povolaná do Woodhillu, našeho hlavního sídla. Nechtěla jsem odejít od svých přátel a života, který jsem si v osadě vybudovala, ale rozkaz je rozkaz. Kdybych věděla, že mě v sídle nečeká pouze nevrlý správce Broderick Woodhill, ale i mrtví, kteří cíleně vraždí mladé dívky, vzala bych nohy na ramena dřív, než mi na dveře zabušili strážci a obrátili mi život vzhůru nohama. (King Cool, 2024)
≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈
Svet sa po veľkej katastrofe vrátil späť – tí, čo nezahynuli počas veľkej pandémie, sa pokúšajú prežiť a vybudovať novú spoločnosť – na starých základoch. Je zaujímavé, že všetky počiatky v postapo príbehoch sa vracajú k primitívnejším formám ľudskej existencie – napr. do stredoveku, a to tak trochu pripomína steampunk len v opačnom garde. Túto konfrontáciu s absenciou ľudských výdobytkov nie je ľahké zvládnuť – najmä preto, že svet, ktorý autorka vytvorila v tejto knihe, žije paralelne so svetom mŕtvych. A tí sa pokúšajú prekročiť hranicu – a zďaleka nie sú priateľskí (tí, čo prekračujú hranicu s cieľom ublížiť, sú zatratenci). Jediní, kto ich môže vidieť, sú tzv. „temnonoši“.
Aj Lexi žije v tomto svete – a je temnonoška. Mladá žena poznajúca život na okraji spoločnosti, a aj vlastnej rodiny, ktorá sa jej vzdala len preto, že sa u nej jej schopnosti objavovali ešte predtým, než ľudstvo upadlo do temnoty. V novom svete sa jej schopnosti premenili na istú výhodu. Nie však absolútnu. Temnonoši aj v novom svete čelia útokom – považujú ich za pekelné bytosti. Lexi o tom čosi vie, nesie svoje rany nielen na duši, ale aj na tele. Aj ona je jednou z tých, ktorí nevedia, kde sú členovia jej rodiny. Našla si však novú. A žije na okraji, mimo dohľadu. Až doteraz. O temnonošoch totiž majú prehľad správcovia oblastí, na ktoré sa svet rozdelil. Jedným z nich je Woodhill. A práve správca Woodhillu poslal pre Lexi, pretože potrebuje na svojom sídle temnonošku.
Začiatok tejto knihy ma navnadil. Zaujímavý koncept a najmä koncepcia tzv. chodcov v zmysle duší mŕtvych existujúcich paralelne so svetom živých, sa ukázala ako zaujímavá. Aj ich možnosť prechodu k živým prinášajúca potenciálne ohrozenie. Lexi je od začiatku sympatickou postavou. Problém je, že to, čo začína ako zaujímavá misia, sa s príchodom do Woodhillu mení viac na romantický príbeh, než napínavé dobrodružstvo v postapokalyptickom svete okorenené duchárskymi a čiastočne hororovými prvkami. A okrem už spomínaných chodcov autorka v tomto svete neponúka žiadnu inováciu.
Lexinou úlohou vo Woodhille je dávať pozor na neter správcu Brodericka, typickú rebelujúcu tínedžerku, pričom svoje povinnosti si strieda s ďalšou temnonoškou Biancou. S tou si nepadne do oka, zato u Abby si postupne získava dôveru. Aj preto, že Broderick vo svojej snahe neter ochraňovať nie je veľmi obratný. Abby sa dostala do hľadáčika dvoch chodcov – majordómus a malé dievčatko – ktorí zmenili svoje správanie a zdá sa, že Abby ohrozujú. Lexi aj vďaka kuchárke na Woodhille odhaľuje starý príbeh, v ktorom majordómus hrá dôležitú úlohu. Bol spojený s vraždami malých dievčat v okolí, ale ako sa ukáže, pravde je iná a jej odhaľovanie pomôže Lexi odhaliť aj svoje ďalšie schopnosti.
Lexi sa medzi riadkami vyrovnáva s minulosťou a spomienkami. Vidieť permanentne mŕtvych môže byť deprimujúce, no horšie sú spomienky na rodičov a sestru, ktorí ju najskôr nechali zavrieť v ústave a potom ju opustili. V nasledujúcich udalostiach sa však dostáva k informácii, že jej sestra žije a to Lexi dáva možnosť na opätovné stretnutie a azda aj vykúpenie z pocitov zrady.
Problémom tejto knihy sa pre mňa stali postavy. Sú totiž čierno-biele. Od prvej chvíle autorka naznačuje ich vzťahy príliš priezračne a popravde viaceré z nich pripomínajú dospievajúce doťahovačky, ktoré sa s malými obmenami opakovali na mňa až príliš často. Chýbalo mi to čosi povestné, čosi viac, nad čím si človek povie „waw“. Autorkin štýl je síce čitateľný, a hoci hlavná hrdinka patrí do kategórie young adult, miestami mi jej správanie a vôbec celé dianie okolo nej najmä vo vzťahu k mužským postavám skĺzalo k teenage, a to ma vyrušovalo – vzťah k strážcom Aaronovi a Jamesovi, prieskumníkovi Klausovi, ale nakoniec aj k samotnému Broderickovi (všetci sú „namakaní“ a krásni) – to je pre mňa ako čitateľa málo. Tieto doťahovačky totiž nikam neposúvajú akčnú časť deja.
V knihe prevláda viac riešenie vzťahov – okrem Lexi sú to všetci okolo nej – nové kamarátky slúžiace na Woodhille, Abby a jej zamilovanosť do strýkovho kamaráta. Okrem toho, že Lexi pozoruje chodcov a pokúša sa odhaliť ich miesto odpočinku a predmety, ktoré ich viažu s minulým životom, lebo práve to pomáha vrátiť ich späť na druhú stranu opony, sa jej dni utápajú v stereotype. Tých denných rituálov je na začiatku knihy dosť. Okrem komorníka a malého dievčatka sa tu objavuje aj duch záhadnej ženy. V podstatne až na niekoľko „dobrodružstiev“ sa v knihe nič výrazné nedeje a väčšinu času Lexi rieši práve svoje vzťahy.
Je to taký mix všetkého, no najviac ide o romantiku pre mladých. Hororu je tu ako šafránu a sú to skôr narážky hlavnej hrdinky na hororové príbehy, ktoré videla na plátne alebo v telke v čase pred padnutím opony. Trochu problémová je orientácia v postavách – tak akosi splývajú – a to tak mužské, ako aj ženské. Je príliš čitateľné, že tento pohľad na svet po apokalypse je ženský. Slová prevládajú nad dejovou stránkou a to občas napriek čitateľnosti autorkinho štýlu vyvoláva pocit nudy. Zachraňuje to niekoľko dejových liniek – napr. Lexina konfrontácia s výskumníkmi (snažia sa zistiť, v čom tkvejú schopnosti temnonošov, pričom do hry vstupuje aj program plodenia), trochu akčnejšie poňaté stretnutie dvoch správcov regiónov.
Keď sa zápletka s majordómom uzavrie, autorka siaha po novom motíve ohrozenia. Z môjho pohľadu nie originálnom. Tento motív ponúka nadstavbu, ktorá koniec príbehu posúva celkom inam. Posledná časť knihy prináša až príliš čitateľnú spoveď o pocitoch ľudí, ktorí sa potýkali s covidom. Mnohí sa v tom zrejme nájdu a je veľa takých, ktorí v tomto období o niekoho prišli. Nijako túto skutočnosť nerelativizujem, ale prišlo mi to ako prílepok. Možno práve preto, že je to až príliš spojené s pandémiou, ktorou sme prešli, ja som čakala isté ozvláštnenie – možno nejaké odlišné príznaky, ktoré by skôr prinášali pocit postapo.
Takto kniha ostala visieť kdesi v priestore a ja ju neviem celkom zaradiť ani definovať – chce to byť romanca, fantasy, postapo? Osobne som od nej čakala čosi celkom iné, než som dostala. Zápletka s mŕtvymi bola nakoniec len kulisou, ktorú prevalcovala romanca (aj s veľkými romantickými gestami). Nevylučujem, že svojich čitateľov a priaznivcov (pravdepodobne skôr z okruhu mladších čitateľov) si tento príbeh nájde. Z môjho pohľadu – okrem už vyššie spomenutého, podľa mňa jediného originálneho motívu chodcov – v knihe nie je nič, čo by ju priblížilo k radu osobitých kníh, ktoré by po týždni nepremazala nová kniha. Postapo je tu len kulisou pre romantiku a pocit z počiatočných riadkov knihy sa u mňa – bohužiaľ – vytratil. Nevylučujem, že autorke ešte nedám šancu, nateraz mi však táto skúsenosť stačila.
-sa
