Arc of a Scythe #1
Arc of a Scythe Neal Shusterman
Smrtka
První část strhující nové knižní série od Neala Shustermana, autora čtenářského hitu Bez šance. Ve světě budoucnosti lidstvo zvítězilo nad nemoci, stárnutím a nakonec i nad smrtí. Nikdo neumírá a Zemi hrozí přelidnění. Jedinými, kdo může ukončit život, jsou tak „smrtky“. Dva mladí lidé, Citra a Rowan, jsou vybráni, aby se stali učedníky tohoto řemesla – což je role, po níž ani jeden z nich netouží. Musí si osvojit „umění“ brát život, a přitom mít na paměti, že když se jim to nepodaří, mohou vlastní život ztratit. Okolnosti je postaví proti sobě a brzy je jasné, že pokud jeden z nich vyhraje, druhý musí zemřít… Za dokonalý svět je třeba zaplatit vysokou cenu. (YOLI CZ, 2018)
*********
Kosec
Dvaja tínedžeri sa budú musieť naučiť „umeniu zabíjať" v mrazivej trilógii o cene za nesmrteľnosť.
Vo svete budúcnosti už neexistujú vojny, choroby ani hlad – ľuďom sa podarilo zbaviť všetkého utrpenia a dokonca zvíťaziť aj nad smrťou. Jediní, kto má právo ukončiť niečí život, sú „kosci" – ich úlohou je zaistiť, že nedôjde k preľudneniu. Žatva, alebo pravidelné prerieďovanie populácie, so sebou nesie veľkú moc, no aj zodpovednosť, osamelosť a odriekanie.
Citra a Rowan ešte ani nedosiahli plnoletosť, no boli vybraní, aby sa stali učňami poslov smrti – pritom ani jeden by si dobrovoľne túto cestu nezvolil. Najmä keď ich jediná chyba môže stáť život. Napriek rozdielnym povahám sa počas zdokonaľovania v smrtonosom remesle postupne zbližujú, ani dokonalý svet však nie je imúnny voči nevyspytateľnej ľudskej povahe, a tak ich zrada a intrigy z najvyšších kruhov čoskoro postavia proti sebe. Ten, čo v najťažšej skúške uspeje, prežije – a podpíše tým druhému rozsudok smrti. (Slovart, 2018)
*********
Ľudstvo získalo všetko vedenie. Možnosť prežiť na iných planétach sa ukázala ako nereálna, a tak sa musia ľudia uspokojiť s priestorom, ktorý majú. Všetko vedenie sveta je sústredené v systéme Nimbus, ktorý získal vlastné vedomie a stará sa o všetky potreby ľudí. Vláda už nie je potrebná. Eliminovali sa všetky negatívne javy (napr. prírodné katastrofy, zločin), príroda sa zregenerovala.
V tomto svete ľudstvo dokonca prekonalo smrteľnosť. Na svete už nie sú choroby, zranenia sa liečia prostredníctvom špeciálnych prvkov v tele, tie smrteľné sú zvrátené v špeciálnych oživovacích centrách. Človek sa dokonca môže rozhodnúť pre reštart a vrátiť sa do veku, ktorý mu dovoľuje prežiť svoj život znova a znova... čas a vek už nie sú dôležité. Lebo človek môže žiť veľmi dlho. Až kým... si poňho nepríde smrtka. Predpoklad, že zomriete je síce minimálny, ale aj tak sa regulácia ľudstva podriaďuje osobitým pravidlám. Vykonávateľmi procesu, ktorý umelo supluje pôvodný životný cyklus, sú elitné osoby, prechádzajúce ťažkým výcvikom a prísnym výberom. Ich život je záhadou, ale aj čímsi, čo priťahuje pozornosť. Požívajú osobité výhody, sú celebritami, vo svojej podstate nedotknuteľní a tak trochu desiví. Sú jedinou vecou, ktorá na svete ešte dokáže v ľuďoch vyvolať strach.
Život v tomto svete má však aj druhú stránku. A táto optika nie je až taká príťažlivá. Napriek všetkej vymoženosti tu akosi cítiť istú surovosť, chlad, absenciu úprimnosti vzťahov. Keďže ľudstvo dosiahlo absolútne poznanie, nie je čo objavovať ani uchovávať. Práca i škola je tu na to, aby sa ľudia niečím zabavili a nepodľahli pocitu nudy. Život je vlastne len udržiavanie istého stavu. Umenie neexistuje, nikto nevytvára nič hodnotné, nič, čo by vyvolávalo emócie. O nejakej inšpirácii a snažení dosiahnuť čosi viac nemôže byť ani reč. Pôvodné náboženstvo a jeho podstatu už nikto nepozná. To, čo ho nahradilo, je pocit mystickosti zozbieraný zo všetkých náboženstiev. Nové náboženstvo súčasný chod vecí neuznáva, je na smiech a stáva sa v podstate nepriateľom. Ľudstvo dosiahlo maximum a o všetky jeho potreby sa stará entita, v ktorej je schované všetko – Nimbus. Keďže sa podarilo zvrátiť prirodzený proces smrti, počty ľudí sa regulujú prostredníctvom osobitej inštitúcie, ktorú tvorí komunita/cech smrtiek.
Jeden zo ctihodných smrtiek zasiahne nečakane do života dvoch mladých ľudí. Skôr sa im pripletie do cesty, či oni jemu. Tínedžeri Citra Terranovová a Rowan Damisch cez svoju optiku prezentujú pohľad na nový svet, ktorý, ako čitateľ začína tušiť, skrýva napriek všetkej dokonalosti mnoho absurdít. Smrtka Faraday navyše zasiahne do ich životov znovu, keď im oznámi, že si ich zvolil za svojich učeníkov a o ich prijatí do cechu smrtiek rozhodne nielen ich výcvik, ale aj konzílium. Prostredníctvom tohto zlomu v živote Citry a Rowana sa ukáže, že smrtky si nielen vyberajú nové mená po osobnostiach, ktoré nejako zásadne zasiahli do dejín ľudstva, ale že učeníctvo znamená vzdanie sa minulého života, nový pohľad na všetko, čo doteraz poznali. Pravdu toho celého si obaja uvedomia postupne a to uvedomenie nebude jednoduché. Keďže sa ani jeden z nich netúžil stať smrtkou, majú na to ten najlepší predpoklad.
Autor si tak vytvára priestor na to, aby ukázal svoj svet nielen zvonka, ale aj zvnútra. Je viac než jasné, že obaja hrdinovia k braniu životov iných nemôžu mať pozitívny postoj. Téma ukončenia života človeka je totiž kontroverzná sama o sebe. Ak by to bolo naopak, zrejme by sme mali dočinenie s nie príjemnou deštrukciou osobnosti. Už tento predpoklad naznačuje, ktoré dva póly budú v knihe hrať prvé husle. Citra a Rowan sa učia, čo to vlastne znamená byť smrtkou. Vysoké postavenie, exkluzivita, ale aj vydelenie jedinca zo spoločnosti, zmeny emócií a správania ľudí naokolo a v neposlednom rade otázka, ako sa s vlastným poslaním vyrovnať. K tejto otázke sú vedení aj Faradayovi učeníci. Rastie medzi nimi konkurencia, lebo každý z nich má v sebe potrebu predčiť toho druhého. Výcvik by mal Citru a Rowana naučiť nielen spoznať všetky druhy zbraní a spôsobov usmrtenia či boja, ale najmä zákon. Vštepiť im potrebu istého morálneho kódexu smrtiek a hľadania vlastnej cesty.
Otázka, čo sa stane, ak sa niektorej smrtke kosenie zapáči, sa objavuje v podstate od samého začiatku. Pretože smrtky sú ľudia a ľudia sú rôzni. Hoci existuje inštitúcia takzvaného konkláve, ktorá má regulovať a kontrolovať činnosť smrtiek, ako v každom zoskupení ľudí, ani tu nepanuje jednota. Vec je o to ťažšia, že cech smrtiek nepodlieha Nimbusu a ani Nimbus do záležitostí smrtiek nesmie zasahovať. Tak sa ukáže, že aj tu existujú dva tábory a že napriek všetkej snahe o nestrannosť aj tu existuje korupcia. Zároveň snaha o zavedenie nových pravidiel, lebo tie pôvodné sa mnohým zdajú zastaralé a obmedzujúce.
Ak je smrtka Faraday členom tradičnej línie v radoch smrtiek, potom výraznú opozíciu predstavuje smrtka Goddard a jeho stúpenci. Boj o to, na čiu stranu prevážia misky váh pri rozhodovaní, je zjavný. Zarazí však istá nečinnosť, hoci si všetci uvedomujú, o čo tu ide. Vznášanie námietok je neúčinné a Goddard získava nedotknuteľnosť. Keď sa na koncile rozhodne, že na žive môže ostať len jeden z učeníkov, Faraday sa vlastnou smrťou pokúsi zväzok ukončiť. Lenže o osude Citry a Rowana je už dávno rozhodnuté. Sú rozdelení. Vytvára sa tak precedens, no najdôležitejší je dopad tohto rozhodnutia na oboch mladých ľudí. Každý z nich sa totiž dostáva k inému štýlu vedenia, k inému prístupu a iným metódam výcviku. Smrtka Curieová a smrtka Goddard totiž zároveň zastávajú rozdielnu filozofiu kosenia a ich pohľad na budúcnosť smrtiek je celkom odlišný.
Citra i Rowan sú tak zatiahnutí do mocenského boja, ktorý má väčší dosah, než sa zdá. Rozhodnutie rozdeliť ich započne čosi, čo bude mať oveľa väčšie dôsledky. Zároveň to naštartuje dej, a to aj trochu dynamickejším smerom. Goddard ako protipól klasického prístupu ku koseniu predstavuje optiku, ktorá ponúka pocit slobody, neohrozenia, bezstarostnosti, možnosti robiť si, čo sa mu chce, čo býva veľmi lákavé. Otázka je, ako a či vôbec dokáže Rowan takému pohľadu odolať a do akej miery výcvik u Goddarda, ktorý je mnohonásobne krutejší, zmení jeho samého. Skutočne sa z neho stáva ktosi, koho už Citra nepozná a musí ho považovať za nepriateľa? Existuje ešte niekto, kto dokáže Goddarda a jeho stúpencov zastaviť?
Odlúčenie zasahuje rodiaci sa vzťah medzi hlavnými hrdinami. Autor vzťahovú linku nijako nerozvíja. Nepotrebuje sa pri nej príliš zastavovať, lebo dej ťahá inam. Len konštatuje, že sa medzi nimi zrodili city, ktoré im bránia prijať skutočnosť, že jeden bude musieť ukončiť život toho druhého. Hľadanie spôsobu, ako sa tomu vyhnúť, je prejav spomínanej vzniknutej náklonnosti. V tom hľadaní vlastnej cesty, ale aj spôsobov, ako z neprijateľného záveru von, vzíde mnoho otázok. Citra i Rowan tak bojujú na vlastnom poli. Citra s otázkou, či Faradayova smrť bola skutočne dobrovoľná. Ak mu niekto pomohol, aký mal motív? Rowan zasa s tým, načo Goddard potrebuje vo svojom sídle obyčajné dievčatko Esme. Všetky otázky sa zodpovedajú postupne. Goddard získava na popularite. Rowan si uvedomuje, že všetci okolo neho sú len stupienkom na rebríčku moci. Jeho počínanie je nakoniec to, na čo on sám nebude mať nikdy žalúdok, čo len potvrdí, že ho Faraday odhadol správne. Napriek všetkému Rowan svoj boj nevybojuje bez bolesti. Doslova. Citre výrazne pomáha smrtka, u ktorej sa učí. Nielen preto, že predstavuje náhľad zachovávajúci líniu tradície so spomienkami na starý svet, ale aj preto, že do boja voči Goddardovým chápadlám zasahuje aktívnejšie.
Predstava sveta, ktorý sa tu vykresľuje, je vo svojej podstate znepokojujúca. To znepokojenie a vážne otázky sa vynárajú najmä pri čítaní úryvkov z denníkov smrtiek, ktoré tvoria predely medzi jednotlivými kapitolami, a sú previazané s dejom. Zápisy sú skôr zamyslením nad tým, kam svet dospel a konfrontáciou so svetom pred nesmrteľnosťou. Je to jedna z možných alternatív, onoho známeho „čo by bolo keby...“, zrodená z predstavivosti autora a využitá so všetkým, čo autor na vyslovenie svojich myšlienok potrebuje.
„Čím déle žijeme, tím rychleji jakoby plynuly dny. Jak nepříjemné je to, když žijeme věčně. Rok jakoby utekl v několika týdnech. Desítky let míjejí, aniž by je označil nějaký milník. Zapadneme do bezvýznamné otročiny našich životů, až se pak na sebe najednou podíváme do zrcadla a spatříme, jak nás tvář, kterou skoro nepoznáváme, prosí, abychom obrátili list a byli znovu mladí.
Ale jsme doopravdy mladí, když obrátíme list?
Zůstanou nám stejné vzpomínky, stejné zvyky, stejné neuskutočněné sny. Naše těla jsou sice čilá a ohebná, ale jaký to má smysl? Žádný. Smysl se ztratil.
Opravdu si myslím, že smrtelníci šli za svými cíli energičtěji, protože věděli, že čas je důležitý. Ale my? Dokážeme věci odkládat mnohem účinněji než ti, kteří byli odsouzeni zemřít, protože smrt se stala z pravidla výjimkou.
Stagnantnost, již každým dnem tak horlivě kosím, působí jako epidemie, která jedině narůstá. V některých chvílích mám pocit, že vedu ztracenou bitvu proti starodávné apokalypse živých mrtvých. (Z denníku kosení C. s. Curierové)“ (s. 329)
Kosenie, okolo ktorého sa krúti celý život smrtky, nie je vykreslené explicitne, no s dostatočným náznakom na to, aby rozohralo čitateľovu predstavivosť. Krv tu nestrieka doslova, ale navodenie predstavy rôznych spôsobov usmrtenia ľudí je samo o sebe dostatočne morbídne (rovnako ako hromadné kosenie pod Goddardovým vedením). Je to nakoniec ústredný motív knihy a postoj k nemu je kľúčom na polarizáciu postáv. V neposlednom rade je to aj otázka toho, do akej miery sa tento motív stane pre čitateľa kontroverzným na to, aby stál za konečným verdiktom, či knihu odsúdi, alebo ju bude považovať za tematicky nekonvenčnú. Táto kniha sa tak dá čítať s pohľadom na knihu o smrti a rozhodovaní o niečej smrti. Na druhej strane autor priamo v deji, ale aj medzi riadkami navodzuje niekoľko takmer morálnych otázok a tie sú podľa mňa nosnejšie. Práve kvôli nim si tu svoje nájde aj dospelý čitateľ (napr. či je zámerná „pomoc“ ku smrti alebo ukončenie života z vlastnej vôle ospravedlniteľné len preto, že existuje možnosť oživenia).
Osobne mám pocit, že toto čítanie nebolo celý čas YA. Samozrejme, disponuje všetkými potrebnými kulisami pre taký žáner. Ale ak si má čitateľ odniesť isté posolstvo, mal by to byť minimálne zrelý tínedžer, ktorý dokáže ísť pod prvoplánové vyznenie a odhaliť absurdnosť, ktorú autorov svet navodzuje. Zmena prirodzeného kolobehu života je totiž skutočne podivná a nahrádzanie smrti takzvaným kosením je predstava predsa len násilná. Zamyslenie sa nad tým, kam by svet bez prirodzenej smrti viedol a či by bol skutočne taký život zmysluplný, je bezpochyby zámerom. Násilnosť nakoniec nie je nič, s čím by sme sa dnes už bežne nestretávali. Dystopie riešia rôzne variácie na otázku prežitia.
V prvej tretine knihy sú hlavní hrdinovia trochu nevýrazní. Čitateľ netuší na čiu stranu sa prikloniť či komu pridať na svojich sympatiách. V istej chvíli som mala pocit, že je predsa len viac v popredí Citra, hoci sa to celé snaží autor rozdeliť spravodlivo medzi oboch hrdinov. I Rowan hrá svoju úlohu a dostatočne presvedčivo dospieva k scéne, ktorá necháva zavŕšiť Goddardov osud. Obaja tak prejdú prerodom, čelia situáciám, ktoré by v ich starých životoch nemohli nastať. Ten prerod hrá na čitateľove sympatie a je len na ňom, či ich medzi Citru a Rowana rozdelí rovnako. Nie som si istá, či mňa osobne ako dvojica, ktorá k sebe niečo cíti, presvedčili. Na ich konanie sa dá nahliadať akoby zdiaľky bez výraznej zainteresovanosti. Autor v knihe veľmi nezahmlieva (napr. v tom, kto stojí za cieleným útokom na Citru), niektoré veci v cechu smrtiek sa mi zdali zjednodušené – podľahnutie manipulácii, jej postoj v cechu smrtiek k nej je dosť vlažný. Nie je prekvapivé, že Nimbus, ktorý do ničoho nezasahuje, sa spojí práve s Citrou. Priznám sa, že mi táto pasáž prišla trochu silená a neviem si celkom predstaviť, či to bude mať nejaký dosah na pokračovanie série. Nie je to nič, čo by som nedokázala prijať, v rámci žánru tento stereotyp tolerujem, len je to isté klišé, ktoré robí z hlavnej hrdinky kľúč k očiste cechu smrtiek a ja sa priznám, že mám s týmito spasiteľskými postavami trochu problém. Čakala som asi čosi iné, neviem či inovatívnejšie. Napriek všetkému autor využíva aj momenty prekvapenia. Hoci je ťažko hovoriť o prekvapivosti po všetkom, čo už človek videl a čítal.
Záver knihy je otvorený, ale dá sa prijať aj ako samostatná kniha – bez ohľadu na to, že ide o prvú časť série. Sladký koniec by v tomto prípade bol lacný a autor si to zrejme uvedomuje. Knihe nechýba premyslenosť, ale osobne si neviem predstaviť, čo očakávať od pokračovania. Mám obavy, či sa autor dokáže vyhnúť istej recyklácii, či to už len nebude iba iný variant mocenských bojov a či sa nebude opakovať vzťahový prvok Faraday – Curierová. Predsa len z Rowana sa stáva postava mimo všetkých štruktúr, navyše na úteku. Uvidíme, čo má autor v zálohe. Ohlasy na druhý diel sú výrazne pozitívne. Nechám sa teda prekvapiť. A vyššie hodnotenie si nechávam zatiaľ v zálohe.
I tento príbeh nakoniec ukazuje, že žiaden na prvý pohľad akokoľvek dokonalý systém nenašiel kľúč na nevyspytateľnosť ľudskej povahy. Autorov štýl je tak povediac strohý, nepotrebuje zbytočné okrasy. Je to vec, ktorá čitateľovi buď bude, alebo nebude vyhovovať. Chválim český preklad. V každom prípade si táto kniha zaslúži pozornosť. Ak pre nič iné, tak už len pre ten nie celkom konvenčný ústredný motív.
P. S.: Autor v žánri YA nie je nováčikom – čitatelia znalí jeho kníh o tejto skutočnosti zrejme vedia. Na svojej stránke informuje, že v r. 2017 začal pre Smrtku tvoriť scenár pre Universal.
-sa
_________________________________
